Slniečko vykuklo spod mráčika a svojimi nežnými ale fest pálivými lúčmi zasvietilo Ferovi do pravého oka. Chvíľu sa tváril že je ešte noc a on tvrdo spí, ale asi po piatich minútach tohto sebaklamu ho brutálne nutkanie jeho tráviaceho traktu donútilo vstať a navštíviť svadobnú "komnatu" teda kadibudku.
V tomto príjemne chladnom ráne, bolo asi desať, s jedným okom napoly otvoreným, druhým stále zatvoreným a s jeden a pol promile alkoholu ešte stále kolujúcim v krvi sa Ferovi začali vybavovať hmlisté spomienky na minulú noc. ako jedli grilované kura podľa jeho vlastného práve v tej chvíli vymysleného receptu. no ono to bolo viac živočíšne uhlie ako kura ale to nevadí. ako otvorili prvú fľašu druhú tretiu, potom hmla, ako si jeho žalúdok uľavil a on sa zas objavil v tomto svete, ako sa rozprával s ohňom, a že to bola debata...
Odrazu mu myšlienka prebleskla hlavou ako motorová píla a zrazu už vedel prečo mal Eveline také červené oči. Jano v záchvate šialenstva vzal zo stola štipľavú papriku, že mu ju nasypú do nosa a budú sa na zemi bezvládne váľať od smiechu sledujúc pritom dusiaceho sa a kašľajúceho Eveline. No opitý Jano netrafil nos, ale zato úplne presne vysypal asi pol sáčku do Evelininých očí. Sranda to teda bola riadna, až na chudáka Eveline, ktorý nevediac o čo ide, po piatich minútach tmy v očiach skoro skolaboval, že prichádza o zrak.
Po ukľudnení svojho žalúdka cez všetky možné telesné otvory Fero vstal, neistým krokom prešiel asi dva metre, usadil sa v altánku a oddychoval po namáhavej ceste. Po chvíli ho napadlo že dnes ráno ešte nefajčil a tak vzal oloveno šedého dreveného vtáka plného cigariet, jednu si vybral a z nebývalým pôžitkom si zapálil. Slniečko svietilo, bolo nádherné ráno bol jeden z tých prvých jesenných dni, ktoré ešte voňali letom, a on si pripadal ako kráľ kráľov, pán vesmíru, maximálne slobodný maximálne on. Vtom ale časť dymu vdýchol nosom, rozkašľal sa a uvedomil si, že hranice tejto obrovskej slobody ležia asi o dva kilometre ďalej na zastávke autobusu, ktorý ho odvezie domov kde nastanú opäť časy totality a tvrdej diktatúry zo strany jeho nadovšetko milovaných rodičov a ostatných členov rodiny. Fero nemal rád ten svet. Ten svet s menom doma. Dennodenne ho ničil, ubíjal hlbšie a hlbšie. To máte tak keď šesťdesiatdeväť percent vecí, ktoré robíte, musia byť podľa otca, tridsať podľa matky a to jedno, ktoré zostalo, zaberali veci, ktoré robil bez ich vedomia bože, to by bolo keby vedeli, že fajči, to by bol teda poprask. A ktovie čo by sa stalo keby zistili že...
Jeho žalúdok mu už túto myšlienku nedovolil dokončiť.
Po ďalšom krutom treste za predošlú noc si Fero otvoril pivo, veď klin sa klinom vybíja a treba predsa doplniť hladinu a okrem toho keď ostatní vstanú už by mu nemuselo ostať. Aj ho napadlo že by si mohol zrekapitulovať kde všade grcal, ale asi by to nemalo význam. Tak si znova sadol a zapálil si ďalšiu cigaretu. Chutila mu ešte viac ako tá prvá, tá sladkastá príchuť na podnebí mu prinášala taký pôžitok ako nikdy predtým. Zrazu dostal obrovskú chuť ľahnúť si do trávy a vyžívať sa v ľahučkých lúčoch slnka a jemnom ešte stále letnom vánku, len tak ležať nič nevnímať iba krásu tejto ničím nedotknutej prírody, teda až na tých pár dedín miest a fabrík v blízkom okolí. Ale ležať sám a ešte k tomu v tráve plnej rosy sa mu nechcelo a tak sa pobral späť do domu, či chaty, alebo čo to bolo za podivnú stavbu, že si ľahne a zaspí sladkým sladučkým spánkom a zobudí sa až vtedy keď v jeho žalúdku už nebude zúriť hurikán z menom Janny. Malo to ale jeden háčik, vo Ferovom spacáku spala nijaká zababušená jeho očiam zahmlená ženská. Aj by si bol vzal okuliare aby ju zaostril, ale nepamätal si kam ich večer odložil ak ich vôbec odložil a či vôbec prežili tú noc v stave jedného kusu, vlastne dvoch zlepených keďže sa mu už na jednej podobnej akcii stihli dolámať.
Tak čo teraz? Mohol by ísť ku krbu, vtiahnuť z vrecka dotrhaný papier a čítať si svoje príšerné nečitateľné verše o láske, svete, ľuďoch a iných drístoch, ktoré naň včera v záchvate depresie načarbal, ale lúštiť jeho hieroglyfy sa mu nechcelo a okrem toho pri krbe bolo príliš teplo. Mohol by skúsiť niečo napísať tým dolámaným perom, ktoré má vo vrecku, ale ani to nebolo to pravé orechové. Ešte by si mohol nájsť niečo pod zub no jeho žalúdok ani zďaleka nebol pripravený nebol na takú obrovskú záťaž v podobe polievky značky Vifon, ktorá mimochodom ani neletela okolo polievky. Alebo by si mohol ísť ľahnúť do tej mokrej trávy, alebo...
Vtom vstal ten ktorého volali The Moč, zahlásil „oži v roži“ a nalial dva poldecáky tej hnusnej rožovky, z ktorej bolo Ferovi tak zle. Nuž dlho sa prehovárať nenechal, veď darovanej koze sa na zuby nehľadí a kopol hu do seba. A čuduj sa svete táto chriapka, ktorá od včera trápi jeho žalúdok, doňho skĺzla ani med. Tak si dali ešte dve. The Moč schytil gitaru a na plné hrdlo začal chrapľavým hlasom vrieskať titulnú pieseň z divadelnej hry Na skle maľované. Tým pobudil ostatné osadenstvo a po spŕške nadávok sa presunuli do altánku.
Nastala vrava padlo niekoľko vtipných poznámok k včerajším, pre Fera ešte stále trochu zahmleným, udalostiam. Nechápal ako to bolo možné ale po tom pive a troch rožovkách sa jeho rozbúrený žalúdok náhle ukľudnil a on mohol jesť. „s tým klinom to asi bude pravda“ pomyslel schytil tanier plný polievky, ktorý bol pripravený na stole pre boh vie koho a začal ju ládovať do seba. Je otrasná chuť vzdialene pripomínala paprikové čipsy, ale jedlo je jedlo a ešte k tomu tu? Po vhodení tejto príšernej tekutiny vzdialene pripomínajúcej polievku, do svojich útrob začali z jeho žalúdka vychádzať divné, podivné, priam mimozemské zvuky. Len tak tak to ustál. Ostalo mu síce zle ale aspoň neošablil všetkých na okolo.
„Teraz by bodla ciga“ pomyslel si Fero a keďže zbadal na stole Marekov tabak ušúľal s maximálnou radosťou asi pätnásť hrozne vyzerajúcich cigariet, na ktoré bol patrične hrdý. Sadol si do starého, presedeného kresla, v ktorom asi sedávala dáka dvestokilová sviňa, ale sedelo sa v ňom úplne perfektne, zavrel oči a pomaly poťahoval z horiacej cigarety, vnímal krásny deň. Ostatní len sedeli a hrali karty, pretože to bolo to jediné na čo ich fyzické sily momentálne stačili.
Zapálil si ďalšie žváro, chvíľu ešte pozoroval mihotajúce sa karty a počúval interesantné rozhovory o ničom. Konečne sa mu pomaly sklopili viečka a on sladko sladučko zaspal.
Na nijaké ružovučké sníčky bol však príliš unavený, a tak keď po dvoch hodinách spánku v tej geniálnej stoličke zobudil sa s pocitom, že má všetky kosti v tele polámané, zdalo sa mu že nespal dve hodiny ale iba päť minút. Aj by si ešte hodil šlofíka ale už to nešlo. Keď sa zdalo že to už, už pôjde, jeho dehydrované telo sa rozhodlo inak a Fera prepadol brutálny smäd. „ Ľudia, nemáme dáke nealko?“ no jediné čo mu bolo ponúknuté bolo červené víno, ktoré už bohužiaľ po jednej akcii podobného typu nemohol piť. Desať metrov od neho stála síce studňa, ale načapovať si vodu do fľaše je príliš namáhavé a tak sa pobral do vydymenej chaty hľadať niečo čo už naliali iní. „ ÁÁÁ!!! Citrónová minerálka, pochválen buď boh a ten čo ju tu nechal“ zahlásil Fero a s pôžitkom začal liať túto životodarnú tekutinu do svojho vyschnutého tela. Asi po piatich glgoch však zistil, že to nie je životodarná, ale skôr obedodarná tekutina, keďže to nebola voda ale olej. Teraz si už bohužiaľ musí ísť krvopotne nabrať vodu zo studne. Stálo to zato. Ešte nikdy nepil nič také chutné, vlievalo mu to energiu dokonca viac ako tá včerajšia rožovka. Cítil sa ako znovu zrodený, síce len kým dopil, ale to nevadí. Veď predsa lepší... ako... na streche. Potom sa vrátil späť do altánku vzal si tabatierku s tými hrozne ušúľanými cigaretami, a vtedy sa to stalo. Neprešla ani mikrosekunda kým jeho mozog vyhodnotil situáciu a Fero sa už letel vyvenčiť. To bol ale pocit taký ľahulinký ešte v živote nebol, ako vták. Už už sa odlepoval od zeme, no v tom ho uzemnilo nutkanie opačnej strany tela. No dobehnúť na kadi búdku by už nestihol a tak sa rozhodol, že to položí rovno tu, pri strome, pod oknom. Takto odľahčený a znovuzrodený veru nechcel prísť o ten stav pohody a kľudu, a tak prešiel len zopár krokov a usadil sa na schodoch medzi zoschnutou jabloňou, i keď jej jablká boli celkom dobré, a vždy zelenou borovicou, vybral si cigaretu a s pôžitkom si zapálil.
Komentáre