dážď myšlienok v hmlistom ráne
premoknutý na kosť vlečiem sa ulicou
až tam, až tam...
ruky už nekývajú
úsmev zmizol z mojich úst
prečo byť a prečo nebyť
konečne sa zbaviť pút
žijem v polosne šedivého dňa
o skalu pribiý klince do hrude
vykrvácal som už dávno
živý nikdy nebudem
už len zahaliť sa do farebného sna
na noc, na deň, na stálo
až do konca
až do konca...
Komentáre